Bez rozlúčky

Autor: Martina Tonková | 23.3.2015 o 11:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  103x

Nechcem už žiť a už nikdy nechcem žiadneho chlapa! Takto zneli moje slová, ktoré poznačili môj život! Mám 24 rokov, ale môj život nikdy nebol nikdy jednoduchý. Milovala som svoju rodinu najviac na svete a hlavne svojich rodičov tak ako každé dieťa. Vždy som svojich rodičov poslúchala. Bola som veľmi milé, dobré a slušné dievča. Aj keď sme boli chudobná rodina, moji rodičia vždy tvrdo pracovali aby sme mali z čoho žiť!

Človek sa veľakrát zamýšľa nad tým, čo pre neho láska znamená a aký to má zmysel pre jeho život! Keď láska príde na rad, človek sa zamiluje bez ohľadu na to, či chce alebo nie! Je to obdobie, ktoré u niekoho prebieha skôr alebo u niekoho neskôr. Keď som mala 19 rokov a práve som ukončila úspešne strednú školu na gymnázium, rozhodovala som sa čo ďalej. Vždy som sa veľmi dobre učila, bola som poctivá študentka a rodičia mali zo mňa obrovskú radosť.

Chcela som ísť na vysokú školu na medicínu a potom sa stať zdravotnou sestrou, ale rodičia na vysokú školu nemali peniaze. Tak som sa rozhodla ísť do zahraničia pracovať. Predsa len tam viac zarobím ako tu na Slovensku. A chcela som si aj zarobiť na štúdium, aby som potom mohla ísť na moju vysnívanú školu. Aj keď rodičia neboli nadšení s prácou v zahraničí, ale ja som vedela, že to čo robím je správne rozhodnutie. Moji rodičia mali prácu v Bratislave kde sme aj bývali.

Otec bol robotník vo firme a moja matka bola len predavačka. Ale s prácou a aj s výplatou boli spokojní, nikdy sa na prácu nesťažovali, preto ani neuvažovali o práci v zahraničí. Zrazu sa všetko obrátilo hore nohami. Otca prepustili z práce, lebo museli pár robotníkov vyhodiť. A moja matka začala mať zdravotné problémy. Nechcela som ich nechať samých, ale do zahraničia som musela ísť pracovať, už som mala všetko vybavené. Tak otec zostal doma aby sa postaral o moju matku. Rozlúčila som sa s našimi a odišla som do úplne cudzieho sveta do Anglicka. Našla som si tam veľmi dobrú prácu, pracovala som v nemocnici ako zdravotná sestra.

Bola to práca stvorená pre mňa. Už odmalička som snívala, že budem zdravotnou sestrou a môj sen sa mi aj splnil. Pacienti aj doktori boli so mnou veľmi spokojní a aj som si tam dosť zarobila. Všetko bolo tak ako som si ja predstavovala. Raz keď som mala nočnú k nám do nemocnice doviezli muža, ktorý mal autonehodu. Vyzeral hrozne. Všetci sme sa báli, že to neprežije. Rýchlo sme ho išli operovať, operácia trvala dosť dlho ale našťastie sme ho zachránili. A ja som sa potom o neho postarala. Bol to môj prvý pacient. Každé ráno som s ním bola, dávala som mu tabletky, menila obväzy a ošetrovala som ho. Keď sa po týždni prebral z umelého spánku, poďakoval mi za to ako som sa pekne o neho postarala. A ani si neviete predstaviť, aká som bola šťastná, že prežil tú autonehodu. Každým dňom sa jeho stav zlepšoval. S ním dni veľmi rýchlo utekali, vždy sme sa vedeli o všetkom možnom porozprávať.

Raz ráno sa zobudil a vykrikoval z postele: Sestrička poďte sem. A hneď som prišla. ,,Stalo sa niečo? Je všetko v poriadku? Áno, len som Vám chcel povedať, že len kvôli Vám je všetko v poriadku. Vďaka, za Vašu starostlivosť. Ste nielen krásna ale aj milá sestrička. A prosím Vás tykajte mi:,, Ja som Tomáš. A ešte raz Vám ďakujem za všetko! “A ja som len dodala: ,,Teší ma! Ja som Mária. A som rada, že je všetko v poriadku a že sa tak dobre cítite! „A hneď sme mali obaja krásne ráno a aj pekný deň. Po pár mesiacoch čo Tomáš strávil v nemocnici ako pacient bol stále s Máriou, s jeho milou sestričkou. Mali sme veľmi veľa spoločného, zažili sme spolu kopec zábavy a vždy sme sa mali o čom rozprávať. Každým dňom sme si boli bližší. Naše srdcia bili stále silnejšie a silnejšie až sme sa do seba zaľúbili. Bol to neopísateľný pocit.

Bola som vďačná Bohu za prácu v Anglicku a za to že som v práci spoznala Tomáša. Bola som tá najšťastnejšia žena na svete a hneď som aj volala rodičom, že som našla aj prácu aj lásku, po ktorej som vždy túžila. Keď som ale volala s mojou matkou, zosmutnela som. Matka mi povedala, že sa jej stav veľmi zhoršil. Veľmi ma trápilo, že som nebola v tej chvíli pri nej a bála som sa o ňu. Ale tešilo ju, že som si našla svoju lásku. Keď som položila telefón išla som za svojím milovaným Tomášom povedať mu, čo sa deje. A Tomáš mi len na to všetko povedal: Mária, vieš, že ťa milujem a chcem ťa mať stále pri sebe, ale tvoja matka ťa potrebuje teraz oveľa viac ako ja! Choď za ňou, dúfam, že sa uzdraví. A dávaj si na seba pozor! Mňa už zajtra prepúšťajú z nemocnice. Budem šťastný keď ma prídeš domov pozrieť! Len mi daj vedieť, keď príjdeš.

A ešte raz veľká vďaka za všetko. Rozlúčili sme sa a rýchlo som utekala na letisko. Matka ma už očakávala a nevedela sa ma dočkať. A otec bol stále pri nej. Cesta lietadlom trvala len hodinu a ako náhle som prišla do Bratislavy utekala som hneď do nemocnice. Keď som tam prišla bola tam s otcom a obaja mali slzy v očiach. A v tom tichu som vykríkla:,, Mami, už som tu. Ako ti je? Si v poriadku?“ A matka odvetila: ,,Áno, dcéra moja. Som šťastná, že ťa vidím. A rozprávaj ako sa mi máš, ako sa ti darí v práci a čo ten tvoj priateľ? Aký je?“ A dcéra vyrozprávala otcovi aj matke všetko o svojej práce a o Tomášovi, o tom, aká je šťastná, že ho má a aj o tom, že by s ním chcela žiť. Oboch to veľmi tešilo, že ich dcéra je taká šťastná. Rozprávali sa celú noc a bol čas ísť spať. Všetci traja boli už veľmi unavení a sladko zaspali. Ráno sa dcéra zobudila a pozrela na mamu: ,,Mami, už je ráno, nespi. Je čas vstávať!“ A matka nič. Otec bol tiež hore a zavolal sestričku. Sestrička so smutným hlasom povedala: ,,Je mi to veľmi ľúto, ale Vaša milovaná matka a manželka Vás navždy opustila. Úprimnú sústrasť. Už sa jej nedalo nijako pomôcť. Mrzí ma to naozaj!

A ja som len po sestričke začala kričať:,, Ako ste ju mohli nechať takto odísť? Prečo ste jej nepomohli? Čo ste to za sestričku? Ja by som ju určite zachránila! Načo ste tu, keď ste jej nepomohli? Ani som sa s ňou nerozlúčila. Mami, prečo si mi nič nepovedala? Prečo si mi zatajila, že si mala rakovinu? Mami, nenechávaj nás tu s ockom samých. Bez Teba to nezvládneme.“ Otec len dodal : ,,Zlatko, mamina ti chcela iba dobre, vedela že si šťastná a nechcela aby si o tom vedela, nechcela, aby si bola smutná a aby si sa kvôli nej trápila. Ale bola šťastná, že si bola pri nej keď nás navždy opustila. Potrebovala ťa vidieť, chcela vedieť, či si naozaj v poriadku. A ja som tiež šťastný, že si opäť tu, aj keď viem, že len na pár dní.“ Nevydala som ani slovko, zostalo ticho a mne tiekli len slzy po tvári. Po matkinej smrti som 2 týždne zostala s otcom v Bratislave, museli sme všetko vybaviť ohľadom matkinho pohrebu a chcela som si aj na pár dní oddýchnuť.

Tomášovi som oznámila, že moja matka nás navždy opustila. Bol z toho veľmi sklamaný. Veľmi som po ňom túžila, chcela som, aby bol teraz pri mne a žiaľ to nebolo také jednoduché. On sa musel ešte liečiť. Chcela som mu povedať do očí ako veľmi ho milujem a nikdy nechcem o neho prísť ako teraz o moju najlepšiu matku na svete. Za 3 dni po matkinej smrti bol pohreb, kde prišla celá naša rodina a po pohrebe sme mali aj kar. Konečne som bola aj so svojou rodinou a porozprávala som aj im o svojej práci v zahraničí a aj o mojej láske. Boli z toho nadšení. Dva týždne ubehli ako voda a ja som sa musela už vrátiť do práce. Čakali ma tam noví pacienti. Začala som riadne pracovať od rána až do noci a po týždni som konečne nemala nočnú. Tomáš nevedel, že už som v Anglicku tak som ho chcela prekvapiť. Už som sa ho nevedela dočkať a veľmi som sa na neho tešila. Túžila som po ňom ako keď dieťa túži po novej hračke, ktorú si ale musí zaslúžiť a ktorú môže dostať až neskôr. Moja túžba čím ďalej tým viac rástla.

Potrebovala som ho mať ho pri svojom boku, nežne sa ho dotýkať a milovať sa s ním. A tak som sa za ním vybrala. Keď som už našla jeho adresu, zazvonila som a s úsmevom som stála pred jeho domom. Nikto neotváral tak som si myslela, že asi zaspal. A tak som podišla k dverám, dvere boli otvorené a tak som vošla do vnútra. Vnútri hučala hudba na plné pecky v jeho izbe. Otvorila som dvere na izbe a čo nevidím: Miloval sa tam s nejakou ženskou! Zostala som úplne obarená stáť pred dverami. Oni si ma nevšimli ale ja som len nahnevaná a sklamaná zakričala: Netušila som, že ma podvádzaš! To by mi ani vo sne nenapadlo! Si obyčajný chudák! Ako si mi to len mohol spraviť? Veľmi som ti dôverovala a tak strašne si ma sklamal! Z celej duše ťa nenávidím! To mám za to, ako som sa o Teba postarala? Vytiahla som z kabelky vreckovku, utrela som si slzy a s hlbokým žiaľom som opustila jeho domov. Bolo to pre mňa kruté, môj život už nemal pre mňa žiadny význam.

V robote som požiadala o výpoveď a odišla som naspäť do Bratislavy a zostala som bez práce a aj bez lásky, bez snov a túžob. Až vtedy som si uvedomila, že som vždy mala zostať len v Bratislave. Prečo sa to všetko muselo stať práve mne? Celý môj život som len ľuďom pomáhala a nikdy som nikomu neublížila. Tomáša som milovala nadovšetko, v živote by som ho nepodviedla. Len jemu išlo len o peniaze. Ale ako sa vraví: Kto si čo navarí, to si aj zje. ,,V živote nechcem už žiadneho chlapa ani vidieť! Nenávidím chlapov! Z celej duše ich neznášam! Všetko to bolo také krásne a teraz prišla do môjho života len bolesť a sklamanie. Mami, ani nevieš ako ťa tu veľmi teraz potrebujem! Veľmi ma bolí, že nie si tu teraz so mnou. Prepáč, že som ťa opustila, keď si ma najviac potrebovala. Odpusti ti mi to, prehovorila som zúfalo a so smutným pohľadom do neba.“ Bol večer a ja som bola rozhodnutá skoncovať so životom. Môj jediný sen bol: Ísť za mojou milovanou matkou.

A tak bez rozlúčky s ľuďmi, na ktorých mi najviac záležalo som preliezla zábradlie v našom byte na siedmom poschodí a urobila som v živote posledný krok vpred.      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?